Často k nám do rozhovorov prekĺznu tie vetičky: „Ty nie si normálny!“ „Ako to môžeš povedať/cítiť/myslieť!“ Alebo také susedské, „No povedzte, pani doktorka, je už toto normálne, čo sa tu v tom štáte deje?“
Stanoviť hranicu „normality“ sa pokúša psychológia snáď od samých počiatkov jej fungovania. V psychiatrii je to o čosi jednoduchšie, aj keď aj tam definícia duševného zdravia nepredpokladá len samotnú neprítomnosť duševnej poruchy….Je to ako so svetlom, kde nie je svetlo, je jednoznačná tma? Alebo aj šero, alebo aj úsvit, alebo aj hmla…
Nič nie je tak jednoducho čierno-biele. Faktorov, ktoré sa na hodnotení normy či patológie podieľajú, je veľa. A áno, máme množstvo diagnostických nástrojov, ktoré Vás zaradia pomerne presne do škatuľky Gaussovej krivky rozloženia javov v populácii. Ale vráťme sa k otázke, či som ešte normálny, duševne zdravý.
V psychológii je v tomto smere odpovedí neúrekom, čo autor, to definícia. Tie krkolomné ostávajú v knižniciach a po každej skúške Vám vyfučia z hlavy. Ale tie, ktoré si zapamätáte ľahko a bez námahy, sú tu, a dajú Vám základnú orientáciu :
Našli ste sa? Ako dopadol Váš testík duševného zdravia? Ak ste prešli všetkými troma bodmi, mali by ste cítiť stav životnej pohody, v ktorom sa dokážete adaptovať na meniace sa podmienky prostredia (života).
Ak by sa Vám páčilo sa zahĺbiť sa do tejto témy viac, správnu adaptáciu Vám vykreslím dôkladnejšie. Znaky primeranej adaptácie, teda prispôsobenia sa tomu, aké nároky na mňa kladie život, sú tieto:
Rada hovorievam, že sme len ľudia. Robíme chyby. Robiť chyby ešte nie je tragédia, tou je až to, ak ich donekonečna opakujeme a ubližujeme sebe aj druhým. A to ma privádza k ďalšej peknej formulácii duševného zdravia od psychiatra MUDr. Pavla Černáka:
„Duševne zdravý jedinec je ten, kto žije v harmónii so sebou samým a s okolím.“
Tak jednoduché to je. Znie to až ako melódia…byť v harmónii so sebou samým a s okolím…kto by to nechcel? Avšak všetci, ktorí pracujeme v pomáhajúcich profesiách, vidíme, aká krehká tá harmónie niekedy je. Môže byť ozajstná, ale niekedy je len taká „naoko,“ a niekedy je len kvalitným obranným mechanizmom.
A ako by to malo „normálne“ vyzerať? Mať sa normálne rád, nie prehnane, nie málo, byť si vedomý svojich silných a slabých stránok, rešpektovať svoje potreby a rešpektovať potreby druhých, budovať si sebaistotu, ventilovať (komunikovať) aj drobné smútky a boliestky…
Jednoducho bojovať. Z chýb sa máme poučiť, a vykročiť do každého nového dňa s predsavzatím, že dnes to skúsim znova. Budem sa snažiť byť človekom, ktorým mám byť, a urobiť prvú správnu vec, ktorú treba urobiť. Pokiaľ sa o takúto „normu“ stále snažím, smelo si môžem povedať, že som v poriadku.
Najčastejšie k nám prehovorí pocit, že sa trápim a že vo svojom živote psychicky trpím. Že nie som kvôli tomu schopná/ý plnohodnotne fungovať vo svojich rolách – ako zamestnanec, ako rodič, ako partner… Že cítim zvieravý tlak úzkosti, alebo ma prepadávajú melancholické, až čierne myšlienky.
Alebo ak mi telo naznačuje, že bolesť žalúdka, črevné problémy, migréna alebo iné prejavy nie sú čisto fyzického charakteru. Keď mám pocit, že nevládzem ďalej. Vtedy je potrebné zvážiť, či si nechcem nechať pomôcť. Štatistiky hovoria jasnou rečou. Všetko, čo podchytíme skôr, sa rieši ľahšie, ako rozbehnutý vlak plne naložený výbušninami.
Sme zopovední LEN za svoje voľby.