Frustrovaným matkám čerstvo -násťročných…

Vrcholí obdobie koronakrízy a deti, s ktorými sme doma, nás začínajú dusiť, ničiť a týrať. Sme matky, to jest – mali by sme mať božskú trpezlivosť, stály humor, zásobu hlbokých nádychov a v hlave kopec nápadov, ako športovo, kreatívne a hlavne edukačno – zábavne vyplniť deťom čas, kedy nemôžu chodiť do školy.

Každopádne, ja to nezvládam. Už nemám chuť byť učiteľkou. Najmä nie preto, že moje dieťa nemá chuť učiť sa. Moje dieťa chce pozerať YouTube a nechať si vymývať mozog reláciami typu Oteckovia, Naši, Gogo, Moma a Explo a inými hviezdami, (o ktorých radšej nechcem vedieť detaily) a z ktorých sa moja intelektuálna časť má chuť hodiť o stenu. Moje dieťa potom skúša na mne vypočuté cool hlášky a pripadám mu nudná, otravná a navyše z obdobia, keď žili dinosaury. Proste nechápem, čo je vtip a čo je život.

Na oplátku ja, presvedčená, že práveže viem, čo ten život je, nemám tie gule vyskúšať nechať dieťa, aby išlo do školy kompletne nepripravené. Stále je vo mne kúsok zodpovednej matky, ktorá by sa hanbila za to, že si celý víkend čítala knihu a regenerovala zničené nervy namiesto toho, aby som aspoň päť krát za deň nepripomenula dieťaťu: „Ešte treba napísať poznámky z geografie….ešte nemáš narysovanú osovú súmernosť….sú tam slovíčka z angličtiny…..atď.“ Aby som to neskúšala do úplného vyčerpania podobrotky aj pozlotky.

Moje dieťa to má na háku. Netrápi ho to tak, ako mňa. Každý dobrý terapeut by Vám povedal, že sa musíte obrniť trpezlivosťou, určiť dieťaťu hranice a dôsledne ich dodržiavať. Ja to presne tak aj robím. Potom sa ozýva z bytu škrekot, rev, krik, „plač a škrípanie zubami“. Niekdy aj horšie. Je to vojna, v ktorej nevyhráva nikto.

Dieťa je frustrované, že ste zabavila ovládače a mobilné zariadenia, Vy ste frustrovaná, že toto Vám v pôrodnici nikto nezmienil. Medzitým ste samozrejme uvarili obed, upiekli kváskové bagety, vyluxovali celý dom a spytovali si svedomie, kde ste urobili chybu. Je mi jasné, že presne tam, kde ja. Rozmaznali ste svoje dieťa. Pre rýpačov – Ďakujem, viem o tom. Pre matky v núdzi – chápem, že to bolo z lásky.

Ako z toho von? Tlačí sa jednoduchá rada, hlavne, aby už deti išli do školy. Ja sa v tom cítim aj tak stratená. Možno už nebudem musieť suplovať všetky predmety a mať prehľad o úplne každej úlohe a každom cvičení, ale obávam sa, že to zásadné sa aj tak nezmení. Moje dieťa je iné ako ja a ja ho musím pripraviť na život vo svete, ktorý je iný, ako bol.

Obávam sa, že láska, ktorú cítim, a ktorá občas prepína do pocitov neznášanlivosti až nenávisti, nebude stačiť. Je fajn, ak Vás niekto podporí. Ak na tú každodennú realitu nie ste sama. Ak máte partnera, ktorý je použiteľný a ktorý vie, že keď Vy strácate dych, pomôže Vám a je tam, keď ho potrebujete. Alebo keď máte kamarátku, ideálne matku. Pozná fázy, keď má chuť vytrhať si vlasy a odísť z domu, lebo už nevie, čo by fungovalo pre mier a pohodu.

Matky sú zvláštne stvorenia. Sú silné ako nikto. A sú zároveň krehké ako nikto. Vidia vo svojich deťoch budúcnosť sveta.

Matky sa o seba musia postarať. Aby vládali niesť bremeno všetkých tých drobných zodpovedností. Musia mať možnosť načerpať sily, oddýchnuť si, na chvíľu nechať všetko tak a dopriať si (aspoň) hlboký nádych. Alebo ešte lepšie, pár hodín osamote, s knihou pri tečúcom Váhu v dokonalom tichu. Alebo v spoločnosti veselých kamarátok pri víne. Alebo pre rannom behu či večernej joge. Alebo….čo len chcete.

Naplňte svoj život schopnosťou postarať sa o seba. Doprajte si ten luxus, aby ste dokázali prežiť tento deň. A zajtra sa zobudiť s nádejou, že ten ďalší bude lepší. Že to celé je len obdobie, Že jedného dňa príde mier, láska a pohoda ako satisfakcia za všetku Vašu námahu.

p.s. Matky, buďte láskavé k iným matkám. Nesúďte, nekritizujte, skúste pomôcť, alebo niekedy len mlčať.