Hraničná porucha osobnosti

K napísaniu článku o Borderline poruche ma viedlo niekoľko motívov. Jednak sa v ambulancii objavuje čoraz viac mladých ale aj zrelých ľudí, ktorí vďaka internetu pri skúmaní svojich starostí narazia aj na túto poruchu, a zdá sa im, že „príznaky sedia. Prídu vyplašení alebo stoicko pokojní a pýtajú sa, či sa to dá vyliečiť alebo ako s tým majú žiť, prípadne prichádzajú zúfalí partneri či rodičia, ktorí už nevedia, ako obnoviť spojenie s milovaným človekom a nechcú ho stratiť.

A druhým motívom je absolvovaný kurz, ktorý vďaka on-line vzdelávaniu ponúkala Harvard Medical School a ja som mala možnosť sa ho zúčastniť. Čo znamená, že najnovší výskum, ktorý udáva trendy v liečbe a ešte nie je v európskych učebniciach, rozšíril obzory, s ktorými sme doteraz pracovali a na svetlo sveta priniesol nové skutočnosti, ktoré ponúkajú nové – a veru optimistické – pohľady na diagnostiku a liečbu.

Možno ste skratku HPO nikdy nepočuli, ale možno Vám nasledujúce riadky budú pripomínať niekoho, koho poznáte, alebo sa týka Vás samých… v populácii je asi 2-3% ľudí, ktorí majú takéto starosti. Dať niekomu túto diagnózu v našich končinách nie je veľmi populárne, ale je to asi ako s oznámením, že Váš blízky má rakovinu, je to tragické, smutné, ale koniec koncov to nie dôvod, prečo by ste mu to zatajili. HPO (hraničná porucha osobnosti) si zaslúži to isté, aj keď jej porovnanie s rakovinou je možno trochu príkre.

O čo vlastne pri tomto ochorení ide? Veľmi všeobecne by sme mohlo povedať, že človek, ktorý má HPO, má ťažkosti s okolitými ľuďmi, so vzťahmi a má ťažkosti so samým sebou. Sú 4 oblasti, podľa ktorých identifikujeme, či človek spĺňa „kritériá“ tohoto ochorenia:

1. Interpersonálna citlivosť
V pozadí si predstavte človeka, ktorý extrémne senzitívne vníma a reaguje. Človeka, ktorého citlivosť hraničí s nedotklivosťou, pri ktorom si môžete byť istí, že zle zvolené slová alebo tón hlasu, zlé načasovanie povedú k nie úplne adekvátnym pocitom smútku, hnevu, odmietnutia jeho ako osoby. Nikto na svete nedokáže absolútne ovládať svoje prejavy, a tým sa človek s HPO dostáva do prvých konfliktov – vyčíta partnerovi jeho necitlivosť, hrubosť, poníženie, kritiku…, „všetko“ vníma ako útok na seba a pocity krivdy valcujú objektívne, racionálne vnímanie. Následne dostáva spätnú väzbu v podobe opustenia, v takomto vzťahu sa totiž dá ťažko vydržať. Prichádzajú pocity prázdnoty, reálneho opustenia, a z pôvodného ideálu „dokonalého partnera“ sa stane „devalvovaný partner“.
– Strach z opustenia
– Nestále, premenlivé fázy vzťahu, meniace sa vzťahy
– Prázdnota
Sú kritériami pre prvú oblasť Interpersonálnej hypersenzitivity.

2. Emočná dysregulácia
Tu by stačili dva riadky. Citová nestabilita sa prejaví zakaždým rovnako, neprimeraným a veľmi intenzívnym hnevom, ktorý človeka ovláda a ktorý je ťažké mať pod kontrolou.
– Emočná nestabilita (pozor nie je to striedanie depresie a povznesenej nálady, tu skôr prevažuje depresívne alebo „bežné“ ladenie), ale nálady sa striedajú v relatívne rýchlom slede.
– Intenzívny hnev

3. Problémy s kontrolou správania
V pozadí týchto ťažkostí stojí impulzivita. Vedie k tomu, že človek v hneve alebo intenzívnych emóciách, ktoré takmer vždy alebo vždy vyprovokujú medziľudské situácie (konflikt, ohrozenie, stres, opustenie…) „prepne“ do módu, ktorý je už neovládateľný a ťažko nad ním prevziať kontrolu – nebezpečné šoférovanie, rezanie sa alebo iné poškodzovanie, prehnané pitie, nebezpečné sexuálne správanie, extrémne prejedanie.
– Pokusy o samovraždu, vyhrážky, sebapoškodzovanie
– Impulzivita ako je popísané vyššie

4. Narušené vnímanie identity samého seba
Nestabilný sebaobraz súvisí s komplikovaným vývinom osobnosti. Človek akoby nevie, kým je, ťažko nachádza ukotvenie vo svete, vo vzťahoch aj v sebe samom. Ľudia s HPO „nenávidia sami seba“ tak ako nijakí iní ľudia. V období extrémneho stresu sa môže stať, že zažijú až „odpútanie“ sa od seba samého, pocity neskutočnosti, nereálnosti, ako reakcie na extrémne preťaženie podnetmi (nezabúdajme na hypersenzitivitu, ktorá je východiskom pre pochopenie tohto stavu).
– Nestabilný vnútorný sebaobraz
– Depersonalizácia

Ak by sme chceli „na diaľku“ diagnostikovať, je potrebných 5 kritérií z 9 (tie, ktoré sú v odrážkach), aby sme uvažovali nad vyhľadaním pomoci. Človek s týmto ochorením má veľa problémov, na vzťahovej, emocionálnej aj behaviorálnej (týkajúcej sa správania). Na prvý pohľad môže byť nesmierne charizmatický, úspešný, motivujúci, oslnivý, ale do jeho vnútra je ťažké sa dostať. Keď sa Vám zdá, že ste sa už-už priblížili, tento človek sa stiahne, zostane chladný, tvrdý, akoby neemočný, hoci celé jeho vnútro kričí: neopúšťaj ma. Miluj ma, aj keď vyzerám, že Ťa nenávidím.

Do roku 2001 sa tieto ťažkosti pripisovali ľuďom, ktorí mali komplikované detstvo, sprevádzané traumou, opustením, neoptimálnymi rodičmi apod. Dnes vďaka výskumu s rodinami dvojčiat vieme, že dedičnosť zohráva obrovskú úlohu, o ktorej rozsahu sme doteraz nevedeli. Až 55% podiel majú na svedomí gény. Teda nielen okolité prostredie, výchova, dezorganizovaná vzťahová väzba, zážitok opustenia a hypersenzitivita, ale najmä! Príchod na svet s dispozíciou byť oveľa citlivejší a oveľa reaktívnejší na podnety, ktoré ostatné deti, súrodenci, spolužiaci a v dospelom veku ostatní dospelí vnímajú „normálne“.

A aký z tohto celého plynie záver? HPO, ako ani žiadna iná choroba, najmä psychická, človeka nemusí definovať. Nemusí sa ňou stať. Má hraničnú poruchu osobnosti, nie je ňou, tak, ako ani gény nie sú našim osudom. Cieľom života sa stáva žiť aj s HPO, integrovať ju ako súčasť svojho života.

A učiť sa byť v komforte so situáciami, ktoré sú nejednoznačné a zdanlivo neriešiteľné, skrz starostlivosť o samého seba a svoje potreby.
Človek trpiaci vplyvom tohto ochorenia sa má v prvom rade snažiť postarať sa sám o seba, vnímať a rozlišovať svoje cítenia a potreby, a dávať im priestor tak, ako to robí každý iný (zdravý) človek celkom prirodzene.

Vnímať svoju tendenciu pripisovať druhým znevažujúce, pohŕdavé či prehliadajúce alebo kritické reakcie a v momente, kedy by malo dôjsť pocitom zranenia či odmietnutia, sa zastaviť a „dohliadnuť na seba“, čiže nepodľahnúť (neveriť) tým najhorším scenárom.

Ak by Vás táto téma zaujímala, rada sa v ďalšej časti budem venovať praktickým radám, ako žiť a prežiť túto diagnózu, prípadne ako byť vo vzťahu s človekom s HPO.