Vnútorný kritik namiesto sebalásky

Ako ho umlčať?

Našu mienku o sebe, ktorú máme v dospelosti, vytvárajú okrem životných skúseností a vzťahov tí prví ľudia, s ktorými prichádzame na tomto svete do kontaktu – rodičia. To, ako reagovali na naše emocionálne potreby, sa dlhodobo odráža v našich myšlienkach a postojoch. Nielen k nám samých, ale aj k druhým.

Prehnane chválené dieťa, okolo ktorého sa točil vesmír rodičov, síce nemá problémy so sebaprijatím a sebaláskou, ale hrozí mu, že z nedostatku sebareflexie a empatie k druhým nebudú jeho vzťahy priaznivé. Čo si nemyslím, že je Váš prípad.

Skôr sa v ambulancii aj v živote stretávam s ľuďmi, ktorí napriek vonkajším prejavom úspechu stále váhavo tvrdia, že to mohlo byť iba šťastie alebo náhoda priaznivých okolností. Ľudia, ktorých nedostatok sebalásky pripravuje o šancu vnímať a napĺňať svoje potreby. Ich „kompenzačný hlad“ neustále bojuje o prežitie, „zadováženie si“ bezpečia, lásky, prijatia a ocenenia…často za veľmi vysokú cenu.

Ako ste na tom Vy?

• Ako ste mali napĺňané (alebo narúšané) základné emočné potreby? Bezpečia, prijatia, ocenenia, sebaurčenia?
• Aké sú Vaše vnútorné presvedčenia o sebe? O druhých? O živote?

Príklady negatívnych vnútorných presvedčení sú nasledovné:

• „Som úplne nemožná/ý“, neschopná/ý“.
• „Nezvládam to“ (a všetci ostatní áno).
• „Toto sa mi nemôže podariť“
• „Som úplne slabá/ý, bezmocná/ý“
• „Svet je deprimujúci a všetko, čo sa v ňom deje, zle skončí“
• „Som úplne nanič, nie som hodný toho, aby ma mal niekto rád“
• „Keby niekto tušil aká/aký som v skutočnosti…“

Nesnažím sa Vás teraz presvedčiť o tom, že za všetko môžu Vaši rodičia:-), ale iba na okraj, že ich vklad bol dôležitý a je potrebné o tom vedieť. Oveľa dôležitejšie je, ako s tým naložíme my.

Schematerapia je psychoterapeutický prístup, ktorý vytvoril J.E.Young a ktorý vychádza z toho, že popisuje stavy mysle, ktoré u ľudí vznikajú na základe toho, akým rôznym druhom frustrácie boli v detstve vystavení.

Každý z uvedených má svoj význam a môže sa prejaviť takmer u každého človeka. Základných schém je 8. Pozrime sa na nich bližšie, už názvy sú zaujímavé a môžu v nás vyvolávať rôzne asociácie:-).

• Láskavý rodič
• Kritický rodič
• Zdravý dospelý
• Zranené (opustené) dieťa
• Nahnevané dieťa
• Radostné (spontánne) dieťa
• Odťažitý obranca
• Hyperkompenzátor

Každý z uvedených modelov prežívania má svoj zmysel. Napríklad „Kritický rodič“ v nás nám zabraňuje konať tak, aby sme ubližovali druhým. Vyvoláva v nás pocity viny, ktoré slúžia na reguláciu nášho správania. Ak však nepreberá NADVLÁDU. Tá sa prejaví práve spochybňovaním, alebo vnútorným presvedčením, že „Ak sa budem snažiť, s nikým nebudem mať konflikty, ľudia ma budú mať radi“. „Ak nebudem dosť dobrý/slušný/snaživý…nik so mnou nebude chcieť byť“. Kladenie vysokých nárokov na seba je na svete a vedie k nízkej tolerancii normálnych chýb a neustálej snahe o dokonalosť …„lebo len vtedy za niečo stojím, ak…“

Ak je Kritický rodič v nás priveľmi intenzívny, máme blízko k schéme „Zraneného dieťaťa“, v ktorom sa aktivujú pocity zlyhania, hanby, viny, najmä ak je „kritický rodič“ rodičom „Trestajúcim“ alebo „Požadovačným“. Títo dvaja vedia o nás všetko, neustále striehnu na naše chyby, aby nám mohli našepkávať, aké sme „bezvýznamné nuly“. Navyše sa aktivuje vždy, keď sa cítime nemilovaní, prehliadaní, zúfalo smutní. Preto sa uchyľujeme do bezpečia „istôt, kde je smrad, ale teplučko“, sme vo vzťahoch, ktoré nie sú dospelé, ale nevyvážené.

V psychickej rovine býva málokedy všetko pekne zaškatuľkované. často sa preto stáva, že „Zranené dieťa“ chytí „nervy“ a stane sa z neho „Rozhnevané Dieťa“ (ale stále je to Dieťa) . To, ktoré v nás kope, kričí a dáva najavo, že k nám sa teda budú všetci chovať s rešpektom, že to si teda vyprosíme. Sme útoční, kričíme, vybuchujeme, vzdorujeme. Hnev nás aktivizuje, a na rozdiel od tichej depresie „Zraneného dieťaťa“ umožňuje aspoň ventilovať nahromadené emócie.

„Odťažitý obranca“ Vás bude neustále presviedčať, že sa nič také hrozné nedeje. Že ste vlastne v pohode, že všetky tie emócie si treba hlavne udržať trochu od tela a oni snáď dajú pokoj. Celkovo sú vyčerpávajúce, nebezpečné, a ešte by niekto odhalil, aký som vlastne slaboch. Z dlhodobého hľadiska je ale takmer nemožné to vydržať, je to energeticky vyčerpávajúce a práve vtedy prichádzajú na scénu nevysvetliteľné výbuchy plaču, triaška, afekt hnevu a podobne. (Emócie sa chcú za každú cenu predrať von).

„Hyperkompenzátor“ je sluhom Kritického rodiča. Ten je vtedy spokojný, keď Zranené dieťa podáva výkon, je úspešné, dôležité, baví ho vlastný pocit dôležitosti. Aj tu hrá dôležitý faktor čas. Skôr či neskôr príde k emočnému vyčerpaniu, prepracovanosti, Zranené dieťa chvíľu hrá formu pomocou „Odťažitého obrancu“ (Som v pohode), alebo sa rozzúri („Rozzúrené Dieťa“): „Všetko je to Vaša vina, že som takto dopadol!“

A prichádzame k napínavému záveru…k „Zdravému dospelému“, ktorý je v nás najviac aktívny vtedy, ak objektívne vyhodnocujeme realitu a ovládame svoje emócie. V praxi to znamená, že sa rozhodnem zistiť, čo vlastne cítim a čo s tým urobím. Mám hnev, čo s ním urobím? Môžem toho neschopného truľa vyfackať, alebo môžem počkať, kým vychladnem a riešiť to s čistou hlavou.

Aké výhody a nevýhody pre mňa bude mať jedno alebo druhé rozhodnutie? Ak urobíme racionálnu analýzu, riešime a plánujeme, naša sebareflexia vyvoláva v druhých podobné konštruktívne snahy. Komunikácia potom prebieha oveľa vecnejšie. Kto by si neželal byť „Zdravý dospelý“? Jeho súčasťou je aj „Hravé dieťa“, stav, v ktorom sa dokážeme uvoľnene zasmiať, robiť „blbiny“, spontánne vtipkovať, popustiť uzdu fantázii.

Ak ste dočítali až sem, pravdepodobne ste sa v niektorých schémach našli. Nie sú „správne a nesprávne“ schémy, život je o harmónii. Ale stojí to za to, vedieť, že vo mne má napríklad „Kritický rodič“ príliš intenzívny hlas a možno by som ho niekedy mohol umlčať „Zdravým dospelým“, ktorý si váži sám seba a koná, ako v danom okamihu najlepšie vie?

Doprajte sami sebe čas, pohrajte sa s jednotlivými predstavami a priraďte jednotlivým rolám primerané miesto vo Vašom živote.